Montserrat

Montserrat: ostrov, na pohľad z diaľky, podobný tým ostatným v Karibiku.

Čím viac sa k nemu ale blížime, tým viac pociťujeme jeho odlišnosť. Ako prvý nás uchváti stúpajúci dym z aktívnej sopky Soufriere. Matka Zem v nás náhle vzbudzuje ešte väčší rešpekt než obvykle. Nemôžeme zo sopky a jej dymu spustiť oči. Je uchvacujúca.

 

Pre tých, ktorí nepostrehli, alebo už zabudli, malá pripomienka do nedávnej hystórie:

18. júla 1995 sa dovtedy storočia spiaca sopka Soufriere prvý krát prebudila. Prvá erupcia spôsobila nemalé škody v hlavnom meste Plymouth.

25. júna 1997 Soufriere znova ožila. Jej násilné erupcie viedli tentokrát k úplnému zničeniu Plymouthu, jeho letiska, ako aj k totálnemu spustošeniu celej južnej polovice ostrova, ktorá je dodnes neobývateľná. Počas tejto erupcie zomrelo 19 ľudí a 2/3 obyvateľov ostrova boli nútení svoj domov opustiť. Erupcie sopky Soufriere pokračujú dodnes, no v moderovanejšom rytme.

Prechádzame západne od ostrova, vietor k nám donáša prenikajúcu vôňu síry. Míňame bývalé hlavné mesto Plymouth. Vysvetľujeme deťom, čo sa stalo a prečo je pusté. Pýtajú sa, prečo neprišli k nám na loď a nachádzajú logistické riešenia, kde by mohli všetci tí ľudia, nútení opustiť svoje domovy, spať…

 

Prichádzame do zátoky Little bay, jediné miesto na ostrove, kde je povolené kotviť, bez predošlej autorizácie. Po vybavení byrokratických záležitostí, zasadáme s práve spoznaným, nemeckým plachetnicovým susedom do miestneho podniku na pivo a dohadujeme program na následujúci deň.

Následujúce ráno vyrážame s Winstonom, bývalým policajtom na dôchodku a príležitostným taxikárom, na obhliadku ostrova. Cesta je pomalá a s nadšením nám popisuje každú budovu naokolo. Prvá zastávka je v miestnej galérii-bare. Je to organizácia no-profit a ako sa zdá, jediné miesto, kde môžete vďaka fotkám a jej nadšenému prevádzkarovi, nahliadnúť aspoň trocha do neďalekej minulosti tohoto ostrova.

Našou ďalšou zastávkou bolo sopečné observatórium, z ktorého vedci sledujú aktivitu sopky Soufriere. Odtiaľto viedla naša cesta do “zakázanej zóny”. Cesta sa zrazu zmenila z priamej betónovej na zarastenú, hrboľatú – miestami betónovú, miestami lávovú. Puch popola, blížiac sa k Plymouthu, bol čoraz výraznejší. Opustené konštrukcie domov naokolo nechali voľnosť našej predstavivosti o tom, ako to tam mohlo vyzerať pred júnom 1997. Niektoré domy boli v celkom dobrom stave, zatiaľ čo z iných zostali len trosky. Keď sopka Soufriere vybuchla, nie len jej neúprosná láva ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Okolie ničili aj do všetkých strán trieskajúce skaly, z vrcholu vyletujúce rýchosťou 100000 km/h, ako aj unikajúci kyslý plyn, páliaci všetko naokolo.

  

Naše pocity boli zmiešané. Okrem nás tu nebola žiadna živá duša navôkol, žiaden pes, žiadna mačka, žiaden spev vtákov, zvon kostola, či krik detí zo školského dvora. Nič. Len ticho, kľud, prach a všade prítomný zápach síry…

Kontrast pustošiny a rozrastajúcej sa trávy a stromov naokolo. Predstavujeme si život a hluk, ktorý tu bol pred 20. rokmi. Zamračené a upršané počasie tomu všetkému dodáva dramatický tón.

Sadáme naspäť do auta a pomaly sa vraciame do severnej časti Montserratu, do Little Bay, kde sa postupne vytvára nové, hlavné mesto.

Ďalšie ráno je krásné a slnečné, ako na pozdrav. Dvíhame kotvy a obdivujeme tento krásny ostrov, obchádzajúc ho zo severnej strany. Z diaľky sa nám znova naskytuje posledný pohľad na neúprosnú sopku Soufrier, ktorej dym sa homogenicky mieša s mračnami.

Video z Montserratu si môžete pozrieť TU.

Prečítajte si aj články o iných ostrovoch TU.

 

 

 

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *