Z Pasito Blanco, nachádzajúce sa na juhu ostrova Grand Canaria, sme vyrazili v nedeľu doobeda. Pôvodne sme plánovali odísť až v pondelok, no v sobotu večer sme sa rozhodli plán zmeniť a vyraziť teda o deň skôr, keďže predpoveď počasia sa trocha zmenila.
Odchod bol málinko v strese, keďže sme si nevšimli amatérsku prácu pánov z predošlého dňa, resp. všimla som si zamotané laná neskoro, vo chvíli, keď sme už vyrážali. Na moje “stoj, nikam nechoď” Bruno reagoval ako “všetko ok, môžeš ísť”, keďže v hluku motora to všetko znie rovnako a tiež niečo také nečakal. Nevadí, veď vrieskať viem dostatočne a ten motor som nakoniec predsa len prekríkla, aj susedia sa vyšli pozrieť, kto to tam toľko jačí ;).
Keď si tento komický začiatok odmyslím, plavba na Kapverdy bola úžasná. Prevažne sme mali zadný vietor aj vlny, cca 22 kt a 2 m. Keďže vietor aj vlny šli našim smerom, plavba bola veľmi pohodlná. V noci vietor slabol, často sme mali úplné bezvetrie, čo už také úžasné nebolo, ale nad ránom sa zasa všetko zakaždým dalo doporiadku.
V pondelok sme sa rozhodli spustiť návnady na ryby, rovno dve, aby sme zdvojnásobili naše mizerné šance, že niečo ulovíme. V to ráno sme už jeden úlovok mali – lietajúcu rybu. Áno, zasa. Zasa sa prišla zabiť na našu loď. Zdá sa, že sa im to páči. Každú chvíľu sme kontrolovali, či sa niečo nechytilo. Nechytilo. Bruno navrhol, že necháme návnady aj na noc. Prišlo mi to ako fajn nápad, lebo veď nad ránom sa predsa určite niečo chytí. Neviem odkiaľ sa nabrala táto ranná istota, nuž ale Brunovi sa tiež táto myšlienka páčila. Tak sme sa jej rozhodli veriť. V ten deň sme už nič nekontrolovali, omrzelo nás to.
V utorok ráno to ale bola jedna z prvých vecí. A tak sme všetci netrpezlivo pozorovali Bruna, ako vyťahuje 50 metrov silikónu s návnadou. Hádajte čo vytiahol? Presne tak. Nič. Zato lietajúcich rýb sme v to ráno na palube našli osem.
Nuž, ranný šport by sme za sebou mali, a mohli sme začať normálny deň. Normálny na lodi, samozrejme. Vstaneš, ledva otvoríš oči a zistíš, že už je čas obeda. Keď doobeduješ zistíš, že už je čas večere. Je to taký paradox. Na jednej strane má človek stále čo robiť, no na druhej má večer pocit, že vlastne nič v ten deň neurobil. Ono totiž už len prejsť z jednej časti na druhú (3 metre?) je miestami celkom námaha. Vykonávanie bežných vecí, ako napríklad udržať sa pri varení, pri jedle (a udržať aj obsah v tom, v čom má byť), pri umývaní riadu či zubov prípadne na toalete môže byť niekedy dosť zaujímavé.
Tesne pred obedom sa nám ale pošťastilo!
Vytiahli sme prvú rybu, cca 70 cm a 3 kg. Len čo sme ju dojedli, vytiahli sme druhú, cca 90 cm a 4 kg. Tú sme jedli dva dni. Vo štvrtok sme vytiahli tretiu, mohla mať cez 10 kg a dlhá bola veru dostatočne :)). Mali sme s ňou čo robiť! Potom sme už pre istotu neskúšali nič chytiť, keďže jedla bolo viac než dostatok a blížili sme sa k Mindelskému prístavu.
Delfíny sa nám znova predviedli v plnej kráse, nikdy nás neunavia, deti sa ich nevedia nabažiť.
Za celých 5 dní sme nestretli žiadnu loď, až posledný deň sme zahliadli jednu, ktorá takisto smerovala do Mindelského prístavu. Mali sme ale jedného nečakaného návštevníka. Unavene krúžil nad našou loďou a dlho sa rozhodoval, či sa zviezť či nie. Nakoniec ale zrejme prevládla únava a rozhodol sa na Sofii pristáť. Pokusov bolo niekoľko, zrejme sa mu nepozdávala ta plávajúca “zem” pod nohami.
Zviezol sa s nami až k pevnine. Všetci sme boli potešení touto návštevou (Bruno len do chvíle, kým nezbadal, že nám po…kakal polku lode a tá žltá farba nešla vyčistiť). Deti si priali, aby tu ostal už navždy a tak som sa trocha obávala chvíle, keď odletí. Alex mu dal meno Pluff. Našťastie sa tešili keď odletel, pretože “tam teraz nájde svojich rodičov”. Veľmi sa tejto predstavy držali a radovali sa myšlienke nájdených vtáčích rodičov.
V prístave to znova vyzeralo, že nebudeme mať miesto. Našťastie sa našlo a akonáhle sme boli na mieste, zmocnil sa ma blažený pocit. Presne taký, ako po prechode biskajským zálivom. Pritom to boli dva úplne odlišné, neporovnateľné prechody. Tešila som sa, že sme došli až sem, že sme sa na Kapverdy vrátili tak, ako nás ani vo sne ešte donedávna nenapadlo, že sme sa ocitli v bode, kde máme pred sebou už naozaj dlhú plavbu, keď pôjdeme v Kolombusových “šľapajách”… Prestriedali sa vo mne snáď všetky emócie behom prvej polhodiny.
Pred piatimi rokmi sme tu totiž boli s vtedy trojmesačným Alexom. Pamätám si, akoby to bolo včera, ako sme sedeli na prázdnej pláži a s Brunom nahlas premýšľali, aké skvelé by bolo byť tu na plachetnici. Uzavrela som to klasickou nádejnou “nikdy nehovor nikdy”. Netušila som, koľko sily sa skrýva v slovách.
Následovalo klasické upratanie lode, sprcha, a šup sa do prístavného baru, ďalej sme sa nezmohli ;).
Následujúce dni sme si užívali Kapverdy, je to pre nás očarujúca krajina. Dostatočne sme sa jej nabažili, môžeme pokračovať v ceste na ďalší kontinent.
Video z Kapverdských ostrovov si môžete pozrieť tu: video