British Virgin Islands – Britské panenské ostrovy

Z Tintamarre sme vyrazili podvečer, aby sme na druhý deň poobede dorazili na ostrov Tortola, jeden z Britských panenských ostrovov. 

V ten deň sa nám už nechcelo utekať na imigračné úrady a tak sme to odložili “na zajtra”. 

Keď sme sa o deň na to vybrali na pevninu, nemohli sme si nevšimnúť všade navôkol porozbíjané, polopotopené lode, výsledok posledného hurikánu, ktorý sa veru nezľutoval ani nad BVI… 

Naše prvé kroky viedli do práčovne a až tak na imigračný úrad. Pri slove úrad mám zmiešané pocity. Bola to búdka ako tie, v ktorých si kúpite hot dog. Profesionalitu sme samozrejme už po skúsenostiach s ostatnými ostrovmi v karibiku ani náhodou nečakali, no zároveň sme netušili, že nás ešte stále arogantnosť niektorých policajtov dokáže prekvapiť. Lenže my sme slovensko-francúzsky pár a to je príšerná kombinácia. Zatiaľ čo Bruno súťažil pri okienku s “milou” pani policajtkou, ja som mala tú česť pohovoriť si s pánom policajtom vedľa.

Naša diskusia vyzerala následovne: 

P (policajt): “Čo tu robíte?! Okamžite z tejto zóny choďte preč, tu nemáte čo hľadať! -obrátil sa na mňa a deti krikom

J (ja): ešte zatiaľ v kľude, len s mierne pozdvyhnutým obočím: “Aha, tak to je smutné, vzhľadom k tomu že sme práve dorazili, prihlasujeme sa na imigračnom a neviem, ako sa to dá urobiť bez toho, aby sme tu boli…

P: “Tak stojte pri okienku!” – odháňa nás neurotickými gestami k okienku k Brunovi o tri metre ďalej…

J: dvíham okuliare, a dlho sa na neho pozerám. Potom sa otočím a urobím pár krokov smerom k Brunovi, bez toho, aby sme tam došli. Ukazujem deťom motýľa. Vyjdu na malý múrik, deliaci betón a trávnatú plochu, a prechádzajú sa po ňom. 

P: ako inak, vreskom: “Povedzte svojim deťom, aby prestali behať po múriku!”

J: zasa pozdvyhujúc okuliare, obočie už mám niekde v nebi… “Prečo?”

P: “Deti majú zákaz po múriku behať”. 

J: “Pfff. Of course.” Otáčam sa na päte, deti medzi tým zoskočili samé. Po chvíli zbadajú znova motýla, dvíham ich na múrik, stoja tam a ja ich pridržiavam zo zadu a ukazujeme na všetky tie motýle, ktoré tam sú. Tretím okom vidím ako ujo funí, dokonca ako sa tak blíži mám pocit, že od zlosti až krochká. Začínam funieť aj ja. Na to, ako bol blízko, mu to trvá dlho. Hmm, premýšľam, čo sa deje. O pol minúty to zisťujem. Zavolal si na pomoc kolegu. Ten bol na štastie sympatický . Dokonca som mala pocit, že v jeho vete cítim súcitný a mierne ospravedlňujúci sa tón. 

P2: “Mám vám povedať, že deti nesmú na múriku stáť a máte ich dať dole.” 

J: chvíľu na neho pozerám a pred tým než mu poviem to, čo som si pripravovala pre toho prvého si kusnem do jazyka, predsa len za to nemôže. Vypadne zo mňa len suché “OK”. Už ani okuliare som si nenadvyhla. Schmatla som deti, položila ich na zem a vyštverala som sa na ten múrik (v šatách!) ja. A síce by som ho najradšej v tej chvíli celý rozdupala, ideálne aj s tým prvým policajtom, no prekonala som sa a kráčala po ňom najpomalšie, ako to len šlo. 

Zatiaľ čo druhý policajt sa rozosmial chytajúc sa za hlavu, ten prvý vrieskal už úplne nepríčetne a blížil sa ku mne ako býk. 

P: “Okamžite dole!” 

J: “Prečo? Podľa vašich slov majú deti zakázane po múriku chodiť…a ja nie som dieťa…” – p_o_m_a_l_y  som odkráčala, s množstvom nalepených pohľadov okolostojacích ľudí, až k východu ohradenej zóny a odišla.  

Podotýkam, že deti tam ani nebehali, ani nekričali, ani sa nebláznili ani nič, čo by obyčajne frustrovanému človeku mohlo vadiť. Pozorovali motýľa. Neobyčajne frustrovanému človeku dajte pseudomoc a toto je výsledok…

Penila som za tieto nezmysly ešte aspoň pol hodinu, ale zato so zadosťučiňujúcim pocitom, že som ho naštvala pravdepodobne viac, než on mňa. Po chvíli vyšiel aj peniaci Bruno. Jedni z našich nórských známich sa tu na imigračnom dokonca obrátili a povedali im, že si to teda práve rozmysleli a na BVI neostávajú a odplávali na St. Martin.

Od tejto chvíle, už pre nás šlo na BVI všetko ale hladko a začali sme si vychutnávať okolitú krásu. 

Najprv sme vyrazili do Little Harbour za našimi nórskymi priateľmi z katamarónu Vega. Keď nám oznámili, že by nás chceli zaradiť do raftu, trocha som váhala, či som správne porozumela…rafting? V týchto končinách??? Veru. Len nie ten na rieke, ktorý som si predstavovala ja. Veľký “dom” s bazénom, “chata”s ohniskom pri lese, alebo (nie len) detské ihrisko plné preliezok…tým všetkým raft týchto pospájaných plachetníc bol. Deväť dospelých a desať všade pobehujúcich, skákajúchich a plávajúcich detí! Skáklo sa z lode na loď, všetky hračky boli všetkých, všetko jedlo a pitie tiež. 

Po troch dňoch sme sa všetci spoločne premiestnili na deň do “The Baths”, kde sme sa nemohli na tú krásu vynadívať. 

Na večer sme šli zakotviť pred ostrov Prickley Pear, kde sme sa zdržali tri dni a urobili si peknú túru.

Pri tejto príležitosti sme pozbierali odpadky naokolo, ktoré potom nórske deti v domácom vzdelávaní využili na zaujímavý projekt štatististiky.

Takto sme si chodili hore dole po okolitých ostrovoch. Ďalšie dni sme stretli Oukivu a konečne po dlhom čase aj Antares! Strávili sme spolu veľmi príjemné chvile. 

Na ostrove Cooper sme si požičali na týždeň potápačskú vystroj a objavovali panenský podmorský svet.

 

Na panenských ostrovoch sme sa rozlúčili s niektorými plahetnicami, keďže naše cesty sa rozchádzali. Bolo to dojemné a smutné vedieť, že sa už nestretneme. Aspoň nie najbližie a na mori. Sme ale presvedčení že, obzvlášt s nórskou posádkou Vega a slovensko-anglickou Antares, sa naše cesty znova niekde stretnú. 

S plachetnicou Oukiva sme sa zatiaľ lúčiť nemuseli, aj oni pokračovali na Bermudy…ale o Bermúdach až na budúce ;). 

 

Predposledný večer u Antares ????

 

Video z BVI si mozete pozriet kliknutím TU.

Článok o ostrovoch St. Barth, St. Martin & Tintamarre nájdete TU.

RMS Rhone: v osudný deň sa kapitán Frederick Woolley trocha obával znížujúceho sa barometra a tmavnúcích mrakov, ale pretože už bol október a hurikánová sezóna skončila, Rhone a jej sestra Conway zostali v prístave. Búrka, ktorá následne zasiahla, bola neskôr známa ako hurikán San Narciso a retrospektívne zaradená ako hurikán kategórie 3. Prvá polovica búrky prešla bez väčšej škody, ale zúrivosť búrky znepokojovala kapitánov oboch lodí, pretože ich kotvy sa posúvali. Obávali sa, že ak sa búrka vráti, stroskotajú na brehu ostrova Peter.
Rozhodli sa teda presunúť cestujúcich z Conwayu do “nezničiteľného” Rhone. Zaužívaná bežná prax vtedy bola priviazať pasažierov na svoje lôžka, aby sa zabránilo ich zraneniu v búrlivých moriach.
Conway odplávala ako prvá do prístavu Road Harbour, no tesne pred koncom búrky stroskotala na južnej strane ostrova Tortola.
Rhone sa snažila získať voľnosť a vyraziť na otvorené more. Jej kotva bola ale zachytená o korálový útes. Bolo nariadené reťaz pretnúť. Čas bol teraz už naozaj kritický a kapitán Woolley sa rozhodol, že bude najlepšie utiecť do úkrytu na otvorené more a to najkratšou cestou medzi Black Rock Point na ostrove Salt Island a ostrovom Dead Chest. Medzi týmito dvoma ostrovmi sa nachádza Blonde Rock, podmorský útes, ktorý má zvyčajne bezpečnú hĺbku 7,6 m, no počas hurikánu tu bolo riziko, že naň Rhone nabúra. Kapitán sa snažil od útesu Blonde Rock (z povrchu mora neviditeľný) držať v rámci možností čo najďalej.
Avšak práve vo chvíli, ako Rhone prechádzal Black Rock Point v menej ako 230 m bezpečnostnej vzdialenosti, ho prekvapila druhá polovica hurikánu z juhu. Rhone bol hodený priamo do skál Black Rock Point. Vravieva sa, že hneď počiatočný úder havárie hodil kapitána Woolleyho cez palubu a nikto ho už nikdy nevidel. Loď sa zlomila na dvoch miestach a chladná morská voda sa dostala do kontaktu s jej horúcimi kotlami, ktoré bežali plnou parou, čo spôsobilo explóziu.
Loď sa veľmi rýchlo potopila. Z približne 145 člennej posádky a cestujúcich na palube prežilo 25 ľudí.

Holotúrie: sú najodvodenejšou skupinou ostnokožcov so zdanlivo potlačenou päťlúčovou symetriou – zvislá os medzi ústami a anusom sa predlžuje natoľko, že živočích už nemôže spočívať na ústnom terči, ale líha si vlastne na bok. Telo nadobúda uhorkovitý tvar, no pri pitve, ale u niektorých druhov aj bežným pozorovaním zistíme, že v tele je 5 pozdĺžnych ambulakrálnych pásiem. Veniec tentakúl okolo úst sú premenené ambulakrálne panôžky, okrem toho mnohé druhy majú na tele 5 pozdĺžnych radov ambulakrálnych panôžok (ak sú redukované, je telo hladké). Holotúrie nemajú súvislý ektoskelet, v koži sú len vápnité spikuly. V zadnej časti tela je široká kloaka s dvoma rozvetvenými vakmi – sú to tzv. vodné pľúca. Pri podráždení sa stáva, že vyvrhnú cez ústa časť vnútorností, ktoré sa im ale regenerujú. Vývin prebieha cez dipleurulu s hlbšie vykrajovanou obrvenou lištou okolo úst, nazýva sa často aurikulária. (Cit. Wiki)

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *