Biskajský záliv – verný svojej povesti

Tak. Máme ho za sebou. Prechod bol horší, než som tajne dúfala. Lepší, než som o ňom počula a čítala. Minimálne to, ako sme to všetko prežívali bolo v pohode, možno práve vďaka očakávaniam, ktoré nepredstavovali prechádzku ružovým sadom.

Francúzi zvyknú vravievať, že po prechode cez Biskajský záliv je z teba buď námorník, alebo už na loď nevkročíš. Tak sme asi námorníci.

Začiatok plavby bol za slnečného počasia, mierneho vetru ktorý pomaly ale isto silnel, mierne rozbúrené more, v celku dosť veľká pohoda. Tešili sme sa, že sa naša veľká plavba konečne začala.

Tri spiace kôpky – nájdete ich?

Neprešli ani dve hodiny a mne začalo byť zle. Podotýkam, že som morskou chorobou nikdy netŕpela ani ja ani deti. Myslela som si, že to rýchlo prejde, stačí ísť na vzduch a bude to. Dôležité je sa v rámci možností čo najmenej zdržiavať v kabíne. To mi ale nebolo dovolené, pretože deti stále niečo potrebovali. Vyšla som keď už bolo dosť neskoro. Tak som pokrstila Sofiu aj takýmto spôsobom, veď čo by sme na ňu liali len šampaňské. Pár minút po tom som si znova v kľude užívala pohodu, vietor, more a hlavne ticho. Všetci totiž spali. Len tak sama medzi sebou som si vravela, ako dobre, že mi je dobre. Nevadí, ak mi bude nárazovo chvíľami zle, ak inak budem vedieť ďalej fungovať…

…grc prestávka druhý krát…

Delfíny, deti delfínyyyyyy!!! ..grc prestávka tretí krát… Takto sa delfíny s mojimi grc prestávkami striedali, až sa nakoniec delfíny urazili a už sa nevrátili. Snáď mi to odpustia, proti delfínom naozaj nemám nič.

Vo chvíli, keď som začínala akceptovať fakt, že potrebujem spánok, pretože už zabúdam ako sa volám a prestávam vidieť, začalo byť zle pre zmenu deťom. Nie som si istá, či to bolo z mora, alebo zo mňa. Presunuli sme sa do kabíny aby sme si ľahli. O Alexovi som ani nevedela, ten je v zvracaní na pevnine z rôzných parížských vírusov vycvičený šampión, inak tomu nebolo ani na lodi. Stále usmiatý, sem tam si odskočil a ďalej pokračoval v hraní, akoby sa nechumelilo. Thalinka potrebovala moju aktívnu prítomnosť a mlieko, svoj stav síce takto zvládala tiež perfektne, avšak predvídanie chúlostivej chvíle a triafanie sa do vedra už neboli jej silnou stránkou. Večer bol za rohom a myšlienka kľudnej noci so spiacími deťmi a striedavou hliadkou s Brunom sa pomaly, ale isto rozpadala.

Bruno mal situáciu zmapovanú a prehlásil, že o loď sa bez problémov postará. Ja som teda prehlásila, že sa postarám o deti…a ich zvratky.

Bolo skoro osem hodín – čas dobiť batérky (tie lodné, s tými našimi sa nedalo v tej chvíli nič robiť, potrebovali čas).
Bruno zapína motor. Nenaskočil. Skúša to znova. Znova a znova. Následuje pár povzdychov. Vo vnútri kabíny hučí neutíchajúce “piiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiip” nefungujúceho príslušenstva. Vonku to už nie sú povzdychy. “Merde, merde, merde!” Premýšľam, či chcem počuť, čo sa deje. Nechcem. Viem to. Výchádzam von a pýtam sa zo slušnosti, čo sa deje.
Opustili nás všetky palubné stroje. Zbohom autopilot, zbohom ais… Toľko radosti na večer!
Bruno siaha po ipade, ja po externých baterkách, aby sme mohli nabiť aspon satelitný telefón a ipad, kde má Bruno stihnutých zopár výborných navigačných programov.

Vietor sa dvýha viac a viac, prší, pred nami dlhá noc.

Bruno si oblieka ďalšie vrstvy a vychádza von zmierený. Ja ľahám k deťom, nezmierená. Otváram okno vedúce do kokpitu, aby som Bruna počula. Taktiež, aby sme sa trocha ponad tú Thaliou povracanú plachtu prekrytú utierkami nadýchli (koho v tejto chvili napadá, prečo sme ju nevymenili, nech táto myšlienka prosím hneď opustí).

Deťom už bolo cez noc dobre, na šťastie boli tieto vracajúce prehánky pre ne krátke. Bruno to ustál a aj keď sa mu z času na čas zdalo, že už prišiel rad aj na neho, neprišiel. Noc bola pre mňa aj napriek tomu dosť zúfalá. Každú chvíľu som sa budila na to, ako ma Bruno volá. Zdesene som za každým vybehla von aby mi oznámil, že ma nevolal, že sa mi to zrejme snívalo. Hmm…

Počas noci Bruno dva krát Sofiu odstavil, aby si trocha pospal (manóvra “heaving to” – veľká plachta a kormidlo sa nastavia tak, aby loď nemohla ani na jednu stranu. Loď je pomaly potláčaná vetrom, vo vode sa vytvára mierny tlak ktorý láme prichádzajúce vlny a znižuje tak riziko, aby sa nejaká vlna zlomila priamo na palubu alebo prevrátila loď). Ráno sme Sofiu odstavili znova, aby sme sa naraňajkovali a začali nový deň plní energie.

Rozmýšľali sme, čo sa mohlo stať. Jediné, čo nás napadalo bolo, že batérie nemali očakávanú výdrž. S nádejou som oznámila Brunovi, že až sa ukáže trocha slnka a dobijeme batérky cez solárne panely, motor naskočí. Rozhodli sme sa tejto verziu veriť až do vyskúšania aj keď deň pred nami nevyzeral, že by nás mal v pláne potešiť slnkom. Ono ale predsa len vyšlo a okolo jedenástej som sa rozhodla skúsiť naštartovať motor.

Hurááá! Hneď na prvý krát!

Toľkú radosť sme s toho nepríjemného motorového hluku ešte nemali. Tešili sme sa ako malé deti, Bruno ma vychvaľoval do nebies a ja som bola naplno vcítená do mojej novej role oprávarky až na toľko, že sa mi na chvíľu zdalo, že mám na sebe na miesto vodáckej kombinézy monterky a v rukách opravárske náradie.

O necelú hodinu sme zapli aj palubné príslušenstvo. Všetko fungovalo! Nekonečné šťastie. Konečne oddych!

Zapli sme autopilota a pokračovali v ceste s deväť hodinovým meškaním, čo sa ukázalo aj na zmene (pre nás nepriaznivej) počasia.
Celé následujúce dni sme mali ostrý vietor z boku a ku koncu rovno do nosa, čo hádzalo loď zo strany na stranu veľmi tvrdými pádmi, no v porovnaní s únavou počas prvej noci to bola prechádzka rajom pre naše duše.

Deti nadšene výskali “jeeeej veľké vlny”, z podlahy mali šmýkalku a nechali sa prenášať zo strany na stranu.

Do prístavu sme dorazili po druhej ráno, viac než hodinu a pol sme sa v tej tme so zlou signalizáciou snažili nájsť vchod do prístavu pre návštevné plachetnice. Nakoniec sme šli “na slepo”, podľa mapy AIS.

Dali sme Sofiu do poriadku a ešte sme sedeli v kokpite a tešili sa z cesty. Boli sme plní energie a radosti, že sa naša vysnívaná cesta už naozaj začala.

Následujúci deň som strávila skoro celý v práčovni, po čom sme si ale aktívne začali užívať španielskú atmosféru.

 

P.S. Teba, koho myšlienka (ne)výmeny povracanej plachty ešte stále neopustila, pozývam na najbližší prechod Biskajským zálivom :).

P.S.2 Alex už po prvom dni na pevnine zahlásil, že je čas vrátiť sa na more.

P.S. 3 Akokoľvek hrôzostrašne môžu pre niekoho kto nenaviguje niektoré chvíle vyznieť, neudialo sa nič, čo sa bežne nemôže prihodiť, ani nič, čo by vyžadovalo paniku.

VIDEO – Prechod cez Biskajský záliv

Naša aktuálna pozícia

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *