Po 13 dňoch na šírom oceáne konečne pevnina!
Po príchode na Barbados sme urobili klasický okruh pomedzi lode, aby sme si vybrali miesto na zakotvenie. Bola už tma a nechcelo sa nám chodiť hore dole, tak sme sa rozhodli zostať na prvom z troch na mape vybraných miest. Všimli sme si, že na tomto mieste nik nekotvil, všetci boli priviazaní o bóju a tak nás to zneistilo, či je vôbec možné tu kotviť. Preto sme sa rozhodli pripevniť aj my o bóju. Jednu sme si vyhliadli a pustili sa do uviazania. Bója nemala prstenec, mala lano ktoré som vytiahla a uviazala o loď. Brunovi sa lano nepozdávalo a preto zvažoval o priviazaní naším lanom okolo zakotveného lana bóje, nakoniec sme to ale nechali tak.
V nedeľu sme sa rozhodli nič nerobiť, len sa vyvaľovať na pláži. Všetky oficiálnosti sme nechali na pondelok.
V pondelok sme sa vybrali nahlásiť na miestnych úradoch. Bolo nám povedané, že tam je potrebné ísť loďou s celou posádkou, zatiaľ čo v iných štátoch stačilo, aby išiel len kapitán s pasmi a dokumentmi lode. V prístave sme boli nemilo prekvapení. Bol to prístav len pre nákladné a výletné obrovské lode a my sme sa pol hodinu snažili rádiom prístavu dovolať, aby nám oznámil, kam sa môžeme priviazať.
“Medzi tú a tamtú loď”. Ukazuje mi Bruno. Dve obrie lode, čo by vôbec nevadilo, keby ten múr ku ktorému nás poslali (ako aj všetky ostatné naokolo) nebol o meter a pol vyššie než my. Poprosili sme teda, aby nám niekoho poslali, komu môžeme hodiť laná.
Poslali. Škoda len, že pán nevedel robiť uzly a vôbec nás nepriviazal, čo sme zistili v nie práve najlepšej chvíli. Po tom, čo sme po mierne šokujúcom začiatku boli už uviazaní, som (síce z trucu, no úplne vážne) odmietla z lode vystúpiť. Brunovi som povedala, že pánov (či dámy) pozývam na kávu, no nemienim moje deti hádzať na o meter a pol vysší breh, či podávať ich Brunovi na tú blbú vec medzi loďou a brehom, kde mal sám problém s udržaním rovnováhy, keďže sa mu tam zmestila akurát tak jedna noha.
Úradníci boli milí a nenamietali, ani sa nenamáhali prísť na kontrolu. Možno sa obávali reakcie hysterickej slovenky.
Po ukončení byrokratických záležitostí sme sa vybrali naspäť do zálivu. Videli sme, že “naša” bója je stále voľná a tak sme sa o ňu znova priviazali.
Zatiaľ čo som popri rozdychávani stresujúceho rána končila s prípravou vecí na pláž, Bruno dofukoval čln. Práve sme sa chystali vyraziť, keď si Bruno všimol, že sme úplne inde než máme byť. Vybehla som k miestu, kde bolo uviazané lano. Ono tam síce stále bolo, škoda len, že sa odtrhlo od bóje, a tak si loďka plávala do oceánu. Rýchlo sme zapli motor a rozhodli sa, po tejto skúsenosti, miestnym bójam nedôverovať a radšej sme zakotvili. Sme vďační, že sa lano pretrhlo kým sme boli ešte na palube a nie už na pláži.
Barbados je plné milých, usmievavých ľudí. Oproti Európe je tu ale všetko veľmi pomalé, pre európskych cholerikov (ale aj necholerikov) raj na precvičovanie trpezlivosti. Rady v obchodoch sú strašne dlhé, jednak kvôli neexistujúcej organizácií, ale tiež preto, že tempo obsluhy a všetkého vôbec je neporovnateľne pomalšie než to, na ktoré sme zvyknutí. Na úradoch všetko trvá, rovnaký papier vypisujete 12 krát, organizáciu prístavu, zálivu atď je aj škoda opisovať.
Ale…aj ochota je tu taká, na akú zvyknutí nie sme.
Keď som sa pýtala predavačky na informácie, vybehla z obchodu a odprevadila ma cez 500 metrov, aby mi ukázala cestu. Keď som sa na ulici spýtala mladej slečny na hračkárstvo (viaaaanoce, viaaaanoce pricháááádzajúúúú), previedla ma hračkárstvami troma. Keď som sa spýtala, kde nakúpim potraviny, zmenila smer a kľučkovala medzi uličkami a po 10 minutách sme boli v potravinách. Strávila so mnou viac než hodinu, len tak…pretože som sa spýtala, kde je hračkárstvo. Na trhu pri nákupe zeleniny, ktorú nepoznám som od usmievavej pani dostala rovno aj recept, ako na to. Keď som si nebola istá, či to vezmem, pani mi to pribalila k nákupu ako pozornosť.
Toto miesto je plné krásných maličkostí. Je potrebné sa len zastaviť, nadýchnuť a vydýchnuť (niekedy viac krát a hlboko), neponáhľať sa, užívať si tú krásu naokolo a tú nekonečnú pomalosť a chaoz im snáď odpustíte, aj keď sa práve veľmi ponáhľate.
Pozri aj: Prechod cez “veľkú mláku”