Antigua & Barbuda

Cesta z ostrova Montserrat na Antiguu bola skvelá, trvala pol dňa a vďaka priaznivému vetru bola veľmi pohodlná.

Naše prvé dni už také pohodlné neboli. Záliv, v ktorom sme kotvili, bol nepredvídateľný. Bola to akási zaujímavá koncentracia medzinárodných blbcov. Zo začiatku som len nechápavo krútila hlavou nad tým, ako každej novej plachetnici hneď vykrikovali, aby šli kotviť ďalej (v preplnenej zátoke ťažko vyhovieť), postupne som ale začínala rozumieť ich veľkej obave o ich loď priviazanú o súkromnú bóju, ktorá otvorené more videla pravdepodobne len z veľkej diaľky a o kotvení či nebodaj navigácií počula len z rozprávania. Predstava, že v tejto zátoke strávim najbližšie tri týždne, bola desivá! Bolo to práve tu, kde sme vymenili hlavnú plachtu za novú, starý radar nahradil nový a do toho všetkého bol Bruno dva týždne na vysnívanom školení a skúškách plachtenia… Akoby nestačilo, že som bola na blbcov sama, nemala som sa potom ani komu poriadne vyžalovať!

Začínala som byť celkom zúfalá, medzi ufňukanými susedmi, čo majú panický strach z každej približujúcej sa plachetnice a pomalými opravármi, ktorým všetko trvalo a k tomu som im 10x denne musela robiť vodný taxík, aby sa k nám ráno dostali, aby si zašli po zabudnuté náradie, aby sa vrátili, aby šli na obed, aby sa po obede dostali naspäť k nám, aby som s nimi šla do obchodu kúpiť nečakanú pomôcku ktorá pravdepodobne vyrieši nevyriešiteľné, aby sme prišli na loď a zistili, že to naozaj nevyriešiteľné je a pomôcka to nezachráni, aby šli so zúfalým výrazom domov s tým, že zajtra prídu zas…o mojom výraze vám písať radšej nebudem…

Našťastie to bol naozaj len začiatok. Medzi tým som spoznala jednu skvelú, belgicko-juhoafrickú plachetnicu odvedľa a o pár dní na to dorazili aj ďalšie dve skvelé lode: Vega a Oukiva, naši “starí” známi :). 

Eric z plachetnice Oukiva ukázal pánom, čo inštalovali nový radar, ako sa z nemožného stane možné a hneď bol deň krajší. Deti znova stretli svojich kamarátov a párkrát som vďaka Libe ani nevedela, že ich mám. Okrem toho, aby som pánom inštalátorom nekrivdila, pomalí síce boli, ale boli veľmi milí a vzhľadom k miestu konania aj profesionální. 

O šialenom opravárovi motora na dingy napíšem v knihe, niekedy až budem v dôchodku. To bude na dlhšie. 

Inak je Antigua príjemný ostrovček, s krásnymi zákutiami :)). Ľudia, vynímajúc cudzincov a šialeného opravára, sú veľmi milí a vďační.

 

Autobusom sme sa z English Harbour dostali za cca 1$ do hlavného mesta St. John. Už samotná cesta bola veľmi príjemný zážitok: 

“Of course sweetie, come with us!” – odpovedá mi na moju otázku, či tento autobus ide kam potrebujem, pán skrývajúci svoje husté vlasy, o akých môžem ja len snívať, pod jamajskú čiapku…to aby som nezávidela…

Obvešaná nákupom a dvoma deťmi si radostne usadám. Miestna hromadná doprava sa tu (okrem ceny) nelíší od taxíka. V oboch prípadoch je to minibus, v oboch prípadoch je možné, že budete jediný cestujúci, alebo aj nie. Atmosféra sa mi veľmi páči aj vďaka (či napriek?) hlasnej hudbe. 

Autobus tu stojí na znamenie. Asi. Predpokladám. Pokiaľ stál niekto na zastávke, žiadne znamenia som si nevšimla. Zato z času načas zabrzdil znenazdajky, ako keď vám pod kolesá vbehne mačka. Z ničoho nič, svižne, nárazovo. Čoskoro zistím, že čakáme na cestujúceho. Zrejme mu dal znamenie a vodič si ho zakaždým (iné vysvetlenie nemám) všimol v spätnom zrkadle. 

Človek, na ktorého čakáme nebeží. Neponáhľa sa svižným krokom. Vykračuje si, ako to robievame my v prvý teplý, jarný deň, na prechádzke v parku. 

Otvorí, pozdraví, zavrie. 

Takto sa to opakuje x krát. 

Zatiaľ čo sa nik ani len nepohne, akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, ja si zakaždým vykrúcam krk dozadu, aby som sa uistila, že to čo vidím, je reálne. Obzvlášt keď zočím konečne človeka, ktorý sa rozbehne. Ešte než si pomyslím “hurá, aj tu sa niekto občas poponáhľa” si uvedomujem, že tento beh je ako karikatúra…ako film, v ktorom beh spomalíte minimálne päť krát. Všetky pohyby nasvädčujú tomu, že to beh je, len ten čas nejako neladí. 

Som uchvátená. 

Napadá ma, čo by asi napísal miestny človek na návšteve u nás. Predstavujem si jeho prekvapanie, popis udychčaného človeka, čo beží ako v päť krát zrýchlenom filme…pretože ten divný šofér mu mimo zastávky nezastaví. Keď na ňu konečne dobehne, šofér mu pred nosom zavrie dvere a utečie. Predstavujem si, ako popisuje toho udychčaného človeka s nešťastným a znechuteným výrazom. Nadávky. Možno aj mierny kopanec do niečoho najbližšieho, čo sa prihodí do cesty. Predstavujem si všeličo…pretože čo všetko si v jednom autobuse predsa človek nepopredstavuje, no nie?

Miestnym zamestnancom parku sme darovali nejaké oblečenie a hračky, o ktoré deti nejavili veľký záujem. Vďačnosť na oboch stranách bola preveľká. Neviem síce presne, za čo boli vďační oni, ale boli úžasní. Ja som bola šťastná, že máme zasa o kúsok viac miesta a deťom robila radosť predstava, že nejaké iné deti sa tým veciam potešia. Akoby povedali taliani: tutto bene, ciò che finisce bene! 

Antigua, English Harbour: anglické vojnové lode tu v 18. storočí kotvili tvárou k moru, zadom k prevládajúcemu vetru (Pasátu), veľkou kotvou na pláži. V prípade útoku tak stačilo len preťať reťaze a mohli okamžite, s vetrom vzad, vyplávať.

 

Výmena žiarovky na kotevnom svetle

 

Video z Antigui nájdete TU.

Zážitky z iných miest a plavieb nájdete TU.

 

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *